Podľa najlepších odhadov má viac ako 20 percent Američanov pretrvávajúcu fyzickú bolesť, ktorá narúša ich každodenný život. Viac ako 20 percent Američanov má tiež chronickú psychickú bolesť vo forme depresie, úzkosti a iných porúch duševného zdravia.
Bohužiaľ, do značnej miery sme si pomýlili chronické bolesti. „Konvenčné myslenie na bolesť môže byť v najlepšom prípade nesprávne a v horšom prípade škodlivé,“ hovorí Kelly Starrett, lekárka fyzikálnej terapie a zakladateľka Ready State, telocvične a online zdroja zameraného na pomoc ľuďom pri zmierňovaní bolesti, predchádzaní úrazom a zlepšovaní ich schopností. fyzický výkon.
Prvý spôsob, ako dostaneme nesprávnu chronickú bolesť, hovorí Starrett, je to, že predpokladáme, že sa vyskytuje vo svaloch alebo kostiach alebo v prípade psychologických porúch v mysli. Avšak novšie práce v oblasti vedy o bolesti ukazujú, že to tak nie je. Trvalá chronická bolesť je bio-psycho-sociálny jav. Inými slovami, prejavuje sa to kombináciou problémov, ktoré vznikajú v našich telách, mysliach a komunitách. Zatiaľ čo akútna bolesť (napr. Zlomené zápästie, podvrtnutý členok alebo prechodná úzkosť alebo depresia) ustupuje pri cielenej liečbe, chronická bolesť nie. Starrett teda hovorí, že to vyžaduje oveľa holistickejší pohľad.
Zvážte nasledujúce príklady: duševné choroby dobre reagujú na fyzickú aktivitu, zatiaľ čo pretrvávajúcu fyzickú bolesť je možné zmierniť psychologickým tréningom, ako je všímavosť. Aby sme mohli chronickú bolesť zmysluplne riešiť, vysvetľuje Starrett, musíme sa sústrediť na celý systém.
Druhým spôsobom, ako si pomýlime chronickú bolesť, je to, že predpokladáme, že bolesť je vždy zlá vec, a preto sa jej bojíme. To však nemohlo byť ďalej od pravdy, hovorí Steve Magness, výkonnostný tréner (a tiež môj kreatívny partner). "Bolesť je dramatická evolučná výhoda," hovorí Magness. "Sú to informácie." Hovorí nám, že niečo nie je v poriadku alebo že sa niečo môže pokaziť. Ale niekedy nám trochu bolesti tiež hovorí, že sme na dobrej ceste. “ Len sa nad tým zamysli. Akýkoľvek zmysluplný pokus o zlepšenie - či už fyzický, psychologický, emocionálny alebo sociálny - zvyčajne zahŕňa prinajmenšom určité nepohodlie, ak nie bolesť.
Podľa doktora Samera Narouzeho, profesora chirurgie a anestéziológie na lekárskej fakulte Northeast Ohio Medical School a predsedu centra bolesti v nemocnici Western Reserve Hospital, bola stanovená pretrvávajúca chronická bolesť, ktorá nemá súčasnú patológiu (tj. Čokoľvek sa v tele vyskytlo). ) sa často udržiava z dvoch dôvodov: buď sme príliš citliví na nepohodlie a bolesť, alebo na ne necitliví, čo môže viesť k dlhodobejším a závažnejším problémom.
Na strane precitlivenosti, pri najmenšej bolesti, náš systém mysle a tela vydesí, čo následne spôsobí viac bolesti. Vstupujeme do začarovaného kruhu precitlivenosti a bolesti spôsobujú viac bolesti. To je bežné pri chronických fyzických bolestiach a úzkostných poruchách. Na strane necitlivosti znášame príliš veľa bolesti bez toho, aby sme zmenili prístup alebo požiadali o pomoc. Výsledkom je, vysvetľuje Narouze, že bolesť sa často zhoršuje. "Jedným z najsilnejších prediktorov pretrvávajúcej chronickej bolesti je to, ako dlho zostáva človek bez pomoci." Čím dlhšie bude toto obdobie, tým pravdepodobnejšie bude bolesť chronická, “hovorí. Učená bezmocnosť je častá aj pri depresiách, ktoré neprekvapujúco súvisia s chronickými fyzickými a sociálnymi bolesťami.
Keď sa staneme precitlivenými na bolesť, riešenie nás často núti zažiť to, aby sme mohli preškoliť náš systém mysle a tela, aby nevybuchol. Osoba podstupujúca tento druh expozičnej terapie sa dozvie, že niekedy je to ich strach a vyhýbanie sa prežívaniu bolesti, čo spôsobuje ich trápenie viac ako samotná bolesť samotná. Expozičná terapia je súčasťou širšieho modelu nazývaného kognitívna behaviorálna terapia, ktorý podľa Narouze „má najvyššiu úroveň dôkazov, dokonca viac ako lieky, na pomoc pri pretrvávajúcich chronických bolestiach“.
Keď prijmeme príliš veľa bolesti, riešenie zvyčajne spočíva v učení, že je v poriadku požiadať o pomoc, že bolesť nemusí byť daná a že môžeme podniknúť kroky na zlepšenie našej situácie. Toto je tiež základný kameň kognitívno-behaviorálnej terapie a ďalších terapií založených na dôkazoch, ako je prijatie a odhodlanie.
Za oboch okolností - nadmerná citlivosť a necitlivosť - nastávajú problémy, keď reagujeme neprimerane, buď tým, že nebudeme tolerovať žiadnu bolesť, alebo že budeme tolerovať príliš veľa. V obidvoch prípadoch sa bolesť zvykne zhoršovať.
V konečnej analýze možno budeme musieť prestať myslieť na pretrvávajúcu chronickú bolesť vo vákuu a začať ju riešiť komplexnejšie; ak sa prestaneme sústrediť iba na samotný pocit bolesti, môžeme sa začať sústrediť na to, čo nám hovorí a ako na ňu, ako jednotlivci a komunity, reagujeme.
