Stredovek, známy aj ako temné obdobie, trvá približne od 5. Začína pádom Západnej rímskej ríše a prechádza do renesancie a doby objavu.
A sklo a história idú do istej miery ruka v ruke.
Po páde Rímskej ríše nasledoval vzostup Karolínskej ríše, veľkej frankovskej ríše v západnej a strednej Európe v ranom stredoveku. Hoci karolínske obdobie nebolo érou vysokej kultúry a civilizácie, došlo aj k mnohým vývojom v technológii výroby skla, najmä v technológii fúkania a gravírovania.
Európa prešla počas tohto tisícročia zásadnými zmenami vrátane častých vojen, úpadku obyvateľstva, kolapsu centralizovanej autority a, čo je najdôležitejšie, zvýšenej náboženskej moci, čo prispelo k rozvoju byzantského skla a islamského skla.
V roku 330 si rímsky cisár Konštantín Veľký vybral Byzantium ako miesto "Nového Ríma" s rovnomenným hlavným mestom Konštantínopol. Založil tam Byzantskú ríšu (východnú rímsku ríšu), ktorá existovala ďalších tisíc rokov, až kým v roku 1453 nepadla do Osmanskej ríše. Konštantín Veľký tiež založil kresťanstvo ako rímske oficiálne náboženstvo. V tom čase bolo postavených niekoľko kostolov, z ktorých väčšina je dodnes dobre zachovaná. A byzantské sklo vtedy prosperovalo.
storočí založil Muhammad islam na Arabskom polostrove v Mekke. storočí sa kalifát Umayyad, druhý zo štyroch islamských kalifátov, rozšíril z Iberie na západe na rieku Indus na východe, čo viedlo k islamskému zlatému veku. Kombinovaná židovská kultúra, grécko-rímska kultúra a iránska kultúra spolu, technológia výroby skla v moslimskom svete tiež ohrozila zásluhy egyptského, rímskeho a perzského štýlu. A islamské sklo sa vtedy stalo populárnym.
S popularitou byzantského skla a islamského skla sa objavili nové technológie výroby skla, a to vitráže a sfarbeného skla.
Vitráže sú akýmsi farebným a maľovaným sklom. Predpokladá sa, že umelecká forma pochádza zo starovekého Egypta a starovekého Ríma a dosahuje svoj vrchol medzi 1150 a 1500. Základnými zložkami na výrobu skla sú piesok a popol z dreva (potaš). Zmes sa roztaví do kvapaliny, ktorá sa po ochladení stáva sklom. Na farbenie skla sa do zmesi pridávajú určité práškové kovy, zatiaľ čo sklo je stále roztavené. Roztavené sklo môže byť fúkané do tvaru klobásy, potom rozrezané na boku pred zlúčením do plechu; môže byť tiež napichovaný pontilovým železom do okrúhleho plechu (korunky).
V stredoveku sa vitráže aplikovali takmer výlučne na okná kostolov a iných významných náboženských budov. Obraz okna bol vytvorený usporiadaním rôznych kusov farebného skla nad dizajnom nakreslených na kus dosky. Ak boli potrebné jemné detaily, ako sú tiene alebo obrysy, umelec ich namaľoval na sklo čiernou farbou.
Účelom vitrážových okien v kostole bolo zvýšiť krásu ich prostredia a informovať diváka prostredníctvom rozprávania alebo symboliky. Náboženská výchova v stredoveku bola veľmi dôležitá. Cirkev bola považovaná za najvyššiu autoritu v spoločnosti a na dosiahnutie spásy sa musíme riadiť Božím slovom. Svetlo bolo tiež symbolom náboženských osobností, ktoré predstavovali dobrú a Božiu ochranu v Starom zákone. Takže okná boli v tom čase investované s hlbokým náboženským významom.
Predpokladá sa, že katedrála v Augsburgu má najstaršie existujúce vitráže, ktoré pozostávajú z čelných, dôstojných vyobrazení prorokov Daniela, Hoseu a Jonasa, prorockého kráľa Dávida a v neskorej stredovekej kópii Mojžiša.
Používame slovo "sklovina" na označenie veľmi krásnej kombinácie farebného skla taveného na kove, kameni, keramike a iných materiáloch, ktoré vydržia vysokú teplotu potrebnú pre výrobný proces. Smažené povrchy a dekoratívne prvky majú vysokú chemickú a mechanickú odolnosť, vďaka čomu sú odolné voči vysokej vlhkosti a chemicky agresívnemu prostrediu.
Storočí sa v islamskej mamlukskej ríši objavilo sklené sklo, ktoré sa väčšinou používalo pre mešitové lampy, ale aj rôzne druhy misiek a nádob na pitie. Gilding bol často kombinovaný smaltmi. Maľovaná výzdoba bola vo všeobecnosti abstraktná, alebo nápisy, ale niekedy obsahovala postavy.
Tvar mešít lampy v tomto období bol veľmi štandardný. Napriek tomu, že boli zavesené vo vzduchu cez oká, keď sa používali, mali širokú nohu, zaoblené centrálne telo a široké horiace ústa. Naplnené ropou zapálili nielen mešity, ale aj podobné priestory, ako sú madrasy a mauzóleá. Mešitové lampy mali zvyčajne na sebe napísaný kororský verš svetla a veľmi často zaznamenávali meno a titul darcu, ako aj meno vládnuceho sultána. Ako moslimskí vládcovia prišli mať kvázi heraldické blazóny, tieto boli často maľované.

















